Pomaly vstávam, beriem spod postele škatuľu, v ktorej sú ukryté „poklady“ zbierané počas dlhých uplynulých rokov. Už dávno som neskúmala jej obsah. Sadám si opäť do kresla, odpijem si už z chladnúceho čaju a so zatajeným dychom snímam vrchnák ošúchanej škatule.
Na úplnom vrchu sa na mňa usmieva maličká kožená kľúčenka vo tvare zvieratka s veľkými očkami. Neviem presne pomenovať, čo je to za tvor. Má chvost, veľké uši, šibalské oči... Darovala mi ju sestrička, keď som odchádzala za dobrodružstvom do Prahy. Nuž a tu sú vysvedčenia zo základky! Ach, to už je dávno! Veľmi dávno. Ďalším pokladom je drevená píšťalka, čo mi dedko urobil, keď mi Mirko od susedov nechtiac rozbil kočiar pre bábiky. Nabúral doň na bicykli. S rozbitými kolenami a jedným odretým lakťom s plačom bežal za mamou. Zostala som tam stáť sama s rozbitým kočiarom aj bicyklom. Dedko mi urobil píšťalku, a aj kočiar opravil. Taký bol šikovný, veľmi mi chýba. A hľa, obálka. V obálke vytrhnutý list zo zošita a na ňom trasúcim sa písmom napísané: „Milujem ťa, už dlho. Počkám ťa dnes pred družinou. Jožo“. Pri čítaní tých radkov mi tvár uvoľnil spokojný úsmev. Áno, stretli sme sa pred družinou a celé popoludnie sme zbierali za školou jahody. Bolo to krásne bezstarostné obdobie. Takto pomaly pozerám preberám tu fotku z 6.A, tam zas odkaz od Katky, ktorý mi písala počas hodiny matiky, ešte lístky z kolotočov, vstupenky na diskotéku...
Ticho. Dážď prestal dobiedzať do obločníc a spoza mrakov vykuklo slniečko. Rituálne ukladám svoje poklady naspäť do škatule so spokojným úsmevom. S hlavou plnou príjemných spomienok. Kdeže tiež tí moji základkárski spolužiaci sú... Obúvam tenisky a idem k jazerám nadýchať sa umytého čerstvého vzduchu. Tento víkend má také zvláštne čaro samoty a spomienok.