Guláš na východnom Slovensku

Autor: Alena Baňáková | 7.7.2011 o 21:42 | Karma článku: 7,81 | Prečítané:  1745x

Šéf si ma zavolal do kancelárie. Už to dlho neurobil, tak som dostala strach. Mozog mi šiel na plné obrátky, no ani jeden dôvod mi neprišiel na um. Kríza zúri za oknami, napadlo ma všeličo. V tomto čase si naozaj nemôžem dovoliť ostať bez práce! Hypotéka, úver, auto... Oblial ma studený pot. Ešte nikdy nebola cesta do šéfovej kancelárie tak dlhá.

Otvorím dvere. V rohu slnkom zaliatej kancelárie v kresle sedí šéf. Listuje vo svojom poznámkovom bloku. Ani na mňa nepozrie. „Sadnite si,“ zašomre.

Tak toto nevyzerá dobre. Sadám si na okraj stoličky. Mlčky ho pozorujem. Po chvíli dvihne zrak od poznámok a uprie zrak na mňa. Krvi by sa mi vtedy nedorezali. „Kríza nás núti riešiť nové situácie a hľadať nové riešenia. To myslím chápete. Rozhodol som sa, že pôjdete na týždenný prieskum na východné Slovensko. S obchodnými partnermi rozmýšľame o spustení nejakej výroby, len to treba domyslieť a konkretizovať. Dám vám zoznam kontaktov, obvoláte ich a dohodnete si stretnutia. Všetci vedia o plánovanej ceste. Vy s každým z nich prejdete formulár, ktorý vám odošlem do emailu a prevezmete materiály, ktoré majú pre nás nachystané. Je pre vás možné vycestovať ešte tento týždeň?“ Prehltla som naprázdno. Je pondelok. Vypadnúť na pár dní z Bratislavy mi urobí dobre. „Nemám s tým žiaden problém,“ odpovedám, „len čo si naštudujem materiály a obvolám kontakty, môžem vyraziť.“

Na email mi šéf poslal sedemnásť mien s číslami a adresami sídiel kancelárií, ako aj pár dokumentov a formuláre. Naštudované som ich mala do hodiny. Obvolané kontakty do druhej hodiny. Nuž nič iné mi neostáva, len pobaliť sa a vyraziť.

Už pri spomenutí východného Slovenska ma napadla myšlienka navštíviť kamaráta, ktorého som roky nevidela. Je to jeden z tých krásnych, čistých ľudí, ktorí žijú v svojom svete, rozdávajú úsmev a bezstarostnosť známym aj neznámym. Hneď som mu zavolala. Nebol žiaden problém pricestovať k nemu do Prešova hneď v utorok. Stretnutia som mala dohodnuté až od stredy, takže utorok bol na cestovanie s príjemným stretnutím.

V utorok skoro ráno som vyrazila. Blížiace sa leto bolo cítiť rýchlo rastúcimi teplotami. O desiatej by som bez klímy v aute nevydržala. Pokojnou jazdou som sa do Prešova dopravila okolo štvrtej odpoludnia. Už ma čakal pri bráne svojho domu s veľkým úsmevom. „Mám pre Teba prekvapenie,“ tajnostkársky sa uškrnul. Laco bol vždy v dobrej nálade a plný prekvapení. „Len si hodíš veci do hosťovskej a vyrážame.“ „A kam?“ vypadlo zo mňa. Od únavy zo šoférovania a tepla sa mi naozaj už nikam nechcelo. „Sme pozvaní na guláš do rómskej osady,“ povedal s úsmevom nasadajúc do svojho auta. „Čože?“ To jediné som zo seba dostala. Nechcela som veriť vlastným ušiam. Do rómskej osady na guláš? Od prekvapenia a únavy som však nedokázala protestovať. Sadla som si vedľa neho do starej škodovky a vyrazili sme. Prechádzali sme kľukatými cestičkami. Krásna príroda naokolo. Všade čisto a zeleno. Laco mi počas cesty rozprával o novom dobrovoľníckom projekte, na ktorom pracuje. V rómskej osade. Už z vlastnej skúsenosti som poznala, aký sú niektorí talentovaní hudobníci, speváci, umelci. Pred rokmi som bola na festivale rómskych piesní a bol to veľmi silný zážitok.

Cesta sa zúžila. „Už tam onedlho budeme,“ poznamenal. Srdce mi bilo až v hlave. Nevedela som, čo očakávať. Predsa len som mala pár predsudkov, ktoré mi vryli pod kožu negatívne správy z televízie. Vychádzajúc spoza zákruty už vidím pobehovať deťúrence po ceste. Bez tričiek, mnohé bez topánok, ale vysmiate. Zaparkovali sme. Už od brány všetci Laca zdravia. Mňa tiež prezerajúc si ma od hlavy až po päty. Vchádzame do veľkej záhrady vedľa pekne pristaveného a zrekonštruovaného domu. Dozvedela som sa, že to všetko urobili Rómovia z tejto osady. V záhrade horí veľký oheň. Okolo ohňa sú poukladané lavičky. Stmieva sa. Stále prichádzajú ďalší a ďalší obyvatelia. Podľa môjho odhadu ich tam bolo okolo sto. Usadili ma s Lacom na jednu z lavičiek. Sedím bez slova, len pozorujem dianie okolo seba. Vedľa veľkého ohňa je ešte menší a nad ním kotol plný gulášu. Postupne ho nalievajú do plastikových tanierov a s krajcom chleba roznášajú sediacim pri ohni. Všade počuť živú vravu a smiech. Zrazu niekto začal hrať na gitare. Pridal sa druhý, tretí. A teraz bubnovanie na plastikových fľašiach. Veľmi príjemné. Pomaly ako dojedáme guláš, hudba zosilnie. Pridávajú sa ďalší a ďalší. Väčšina bubnuje na to, čo má poruke. Dve krásne ženy, môžu mať tak dvadsaťpäť, začnú tancovať. Chlapci začali tlieskať. A pridávajú sa ďalší a ďalší. O pár minút tancujú všetci, ktorým nohy slúžia a nehrajú na nejaký nástroj. „Tak čo povieš na prekvapenie?“ spýtal sa ma Laco. „Nemám slov! Tak toto je veľká sila. Krásne.“ Slzy mi pri tom stekali po lícach od dojatia. Celé to divadlo okolo bolo úprimné a z ich sŕdc.

Odchádzali sme po polnoci. Nabitá energiou som úplne zabudla načo som vlastne prišla na východ. Ľudí, ako Laco by bolo treba viac. Takéto služobné cesty môžu byť aj častejšie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?