S hlavou plnou – preplnenou myšlienkami prichádzam ku skupine známych ľudí odhodlaná povedať svoj názor. Na nikoho nechcem útočiť, nikomu vnucovať svoj názor, nikoho presviedčať o svojej pravde. Len sa zapojiť do diskusie a povedať svoj názor. Toľko krát ma predsa pobádali, aby som sa vyjadrila k danej téme. Nie je jednoduché pre uzavretého človeka, človeka introverta, reagovať okamžite na danú otázku. Potrebuje čas na rozmyslenie. Zváženie tých správnych slov. Zvážiť možné reakcie. Otázka zaznie vo vzduchu. Skupinka známych dychtivo diskutuje, jeden cez druhého vykresľuje svoj pohľad na vec. Nuž a zrazu sa niekto obráti ku mne: „Aký máš na to názor?“ Odpovedám. Nad niektorými témami takmer každý človek jednoducho premýšľa. Aj keď sa ho momentálne nik nepýta na názor. Skončila som so svojou odpoveďou, reakciou, názorom. Pozerám na tváre ľudí v našom diskusnom kruhu. Niektoré tváre sa tvária ľahostajne, niektoré majú stiahnuté obočie, napätú tvár, niektoré sa usmievajú. A je to tu, názor na môj názor. Hneď zľava letí útok, nesúhlas s mojím názorom. Ďalší sa k nemu pripája. Debata sa vyostruje, niekomu som asi stúpila na otlak... Opäť... Tie tváre, čo sa usmievali, či sa tvárili, že súhlasia sú ticho. Sledujú nemo situáciu. Bez vyjadrenia, bez slova... Ticho stojím, už bez reakcie, bez názoru.
Odchádzam. Unavená zo smršte nesúhlasu, agresie, nevôle, čo sa strhla. Rozmýšľam. Opäť rozmýšľam. Tak povedať svoj názor, či radšej mlčať ako hrob? To je otázka...